1. K napísaniu tohto blogu ma bezprostredne inšpiroval Radovan Hrádek z ĽSNS svojim príspevkom do diskusie pod svojim článkom Ako ďalej, v ktorom síce nepovedal „ako ďalej“ bude ĽSNS postupovať, ale v diskusii skonštatoval, že: „Dnes je Kanada miestom ťažkej progresívnej fašistickej zberby na čele s Justinom.“ Odhalil tým jeden z hlavných nedostatkov svojej strany, ktorým je (podľa môjho skromného názoru) neadekvátna až nijaká obrana proti obvineniam ani nie „len“ zo „sympatií k fašizmu“ ale priamo z „fašizmu“. Veď oni v tej strane očividne sami nerozumejú, čo „fašizmus“ (a zároveň aj „nacizmus“) je, tak ako by sa z takých obvinení aj mohli vyzuť? Pritom (zase podľa môjho skromného názoru) hlavne kvôli týmto podpásovým obvineniam prišla strana ĽSNS o masovú podporu voličov a smeruje k zániku. Zbytočná chyba vo vedení.
2. Ako pomôcku som si zobral článok „Fighting against the USSR didn’t necessarily make you a Nazi“ (autor Keir Giles) a komentár k nemu „Ako sa na Západe prepisujú dejiny“. Pochybujem, že anonym, ktorý ten komentár písal, originálny článok pochopil alebo či si ho vôbec aspoň prečítal.
Článok (správne) rozlišuje medzi ozbrojeným bojom v radách nemeckej armády počas 2. sv. vojny (2SV) a bojom proti komunistickej tyranii, ktoré sa stretli najmä a práve na Ukrajine 1941-1945. Komentár toto naopak považuje za „akýsi “návod” pre tých, ktorí ešte nezískali skúsenosti s propagáciou neonacizmu v západných krajinách.“ Súdiac podľa diskusie, originálny článok zrejme tiež nikto nečítal. Keir Giles nijaký „návod“ neponúka, ale posudzuje dobové pomery na Ukrajine počas 2SV a analyzuje čoho sa Jaroslav Hunka dopustil/nedopustil:
„Opakované dôkladné vyšetrovania – vrátane, ale nielen Norimberským tribunálom, ale aj britskými, kanadskými a dokonca sovietskymi splnomocnencami – viedli k záveru, že nijaké vojnové zločiny a zverstvá príslušnou jednotkou neboli spáchané.“
A ďalej:
„Tento príbeh je komplikovaný, pretože bojovanie proti ZSSR v tej dobe ťa nerobilo nevyhnutne nacistom, ale niekým kto mal krajnú voľbu, ktorému z týchto dvoch násilných režimov odporovať.”
*******************
Tak čo teda niekoho robí „fašistom“ alebo „nacistom“? V týchto pojmoch sú ďalšie rozdiely (Hitler údajne taliansky fašizmus dokonca neznášal). Historik Ian Kershaw raz napísal, že „pokúsiť sa zadefinovať fašizmus je ako skúsiť pribiť želatinu na stenu.“ (IK: To Hell and Back: Europe 1914-1949, p. 228). Tie definície sú často nezmyselné a manipulatívne, takže tu spomeniem len to, čo mali fašizmus a nacizmus nepochybne spoločné:
Tak fašizmus ako aj nacizmus boli hnutia z prvej polovice 20. storočia, ktoré odporovali liberálnej demokracii a marxizmu.
(Marxizmus je iná kapitola a podobný problém a podľa môjho názoru už nejestvuje, ani s nejakou predponou „neo“. Avšak liberálna demokracia je živá, kope a od konca 19. storočia pretrváva v nezmenenej podobe. Teraz je už všadeprítomná a je súčasťou vášho života.)
Boli to nutné (aj keď nie postačujúce podmienky, matematicky povedané) a snáď uznáte, že podozrievať Kanadský parlament napríklad z odporu voči liberálnej demokracii nedáva zmysel. Tlieskanie Hunkovi nebol prejav nacizmu.
Podobne, považovať Ukrajincov, tak počas 2SV ako aj dnes za „fašistov“ alebo „nacistov“ je scestné. Takisto ani oni totiž nespĺňajú spomínanú nutnú podmienku – odpor proti liberálnej demokracii.
Prečo je toto pre Slovákov dôležité? Je to preto, lebo slovenská budúcnosť visí na charakteristike Slovenského štátu 1939-45, prezidenta Jozefa Tisa a tzv. „SNP“. Strany ĽSNS a Republika urobili historické chyby tým, že sa obvineniam Harabína, Fica, Danka, Michelka, Lichtnera a iných nijako nebránili. Výsledkom je práve liberálno-demokratické smerovanie Slovenska bez akejkoľvek protiváhy.
Pre jednoduchšie mysliacich a napriek tomu často a hlasno „diskutujúcich“ na záver dodávam, že proti liberálnej demokracii bolo a je aj kresťanstvo.
Linky:
Youtube – Zdenko Drdol
Genesis of the Western Worldview (kniha; kto má kindle, tak zadarmo)